9 rokov po - môj príbeh z vysnenej Kanady.

Autor: Miroslav Morháč | 9.3.2008 o 10:26 | Karma článku: 11,53 | Prečítané:  9533x

Pre pánajána, dnes to je 9 rokov, čo som prišiel do Kanady. Človeku sa ani veriť nechce, že to je skoro jedna celá dekáda. Však sa ešte pamätám ako som spolu s kamarátmi išiel na chatu iba víkend pred mojim odchodom. Tak som sa dopil, že keď pri guľovačke niekto rozbil okno, bol som to ja, kto sa rozhodol odstrániť črepiny z rámu. Tak som sa kvalitne dorezal na ukazováku, že nič okrem rozžeravenej starej piecky na drevo nemohlo zastaviť silné krvácanie (aspoň to mi vravel môj ožratý rozum). Takže som si k reznej rane pridal aj popáleninu. O dva dni neskôr som dostal u doktora sadu obväzov na prebaľovanie mojho ukazováka v Kanade. No o tom, že tam odchádzam vedela iba najužšia rodina a jeden kamarát. Večer pred odchodom, na mieste kde sme sa všetci vonku stretávali a robili rôzne blbosti, som naposledy povedal "tak čafte" mojim kamarátom. Keďže lúčenia prežívam veľmi citovo, nechcel som aby si ma zapamätali podľa toho, ako som sa tam v ten večer rozlial od žiaľu. Dušan bol jediný, kto o všetkom vedel, kto ma akceptoval a kto má ráno ako jediný vyprevádzal na moju dlhú cestu. Aj keď som pozeral smelo do budúcnosti, slzám som sa pri odchode neubránil. Dnes je 9.marca 2008 a ja som stále v Kanade. Už 3289 dní. Čo sa za ten čas udialo?

Módna prehliadka Slikman fashion, ktorú som usporiadal v Toronte.Módna prehliadka Slikman fashion, ktorú som usporiadal v Toronte.

Prvých 6 rokov som opísal v mojom predchádzajúcom blogu . Po pár rokoch som v ňom opravil pár gramatických chýb a nechal kopec ďalších pre našich gramafanatikov. Keďže veľmi výstižne opisuje prvú časť môjho života v Kanade, rozhodol som sa ho nemeniť, no pridal som zopár fotiek, aby ste boli aj v obraze. Takže ak si tento blog ešte pamätáte, alebo ho už máte prečítaný, tal prosím pokračujte v čítaní.

 

Po smrti nášho kanadského dedka som ja aj moja mama ostali nezamestnaní skoro 8 mesiacov. To vôbec nepomohlo našej finančnej situácii a obidvaja sme sa dostali do ešte väčšej finančnej sračky. Konečne som si našiel robotu, vlastne dve. Na siedmu ráno som chodil robiť na stavbu najväčšieho mrakodrapu toho času v meste, vyše 50 poschodovej SHAW TOWER.

shaw.jpg

shaw2.jpg

Oplášťoval som jej konštrukciu oknámi. Vysieť z vonka na 40. -50. poschodí bolo vcelku v pohode až kým nezačalo pršať. Škaredé počasie sa úmerne zhoršovalo počtom poschodí. Končil som okolo 4 hodiny poobede. Autobusom hneď domov, kde som sa kefou drhol 20 minút, aby som mohol ísť robiť na pokladňu do obchodu (Safeway). Končil som okolo polnoci no a potom som bol rád, keď som mal kvalitný 5 a pol hodinový spánok. Po pol roku som mal už toho však dosť. Aj kvôli mame, ktorá sa o mňa na stavbe strašne bála, som tam skončil. Ako odmenu za tvrdú prácu som si doprial výlet do Číny, kde mal účinkovať môj obľúbený hudobník, Jean Michel Jarre. Vďaka tomu som bol na moje narodeniny na čínskom múre a zoznámil som sa s módnym dizajnérom, s ktorým som neskôr spolupracoval. Po mojom príchode naspäť do Kanady som si našiel znova druhú robotu. Začal som robiť v štátnom obchode s alkoholom. Tu sa totižto len donedávna mohol kupovať alkohol iba v týchto obchodoch. Po ďalšom polroku som si mohol dovoliť skončiť pracovný pomer v samoobsluhe. Nie preto, že by som to nezvládal fyzicky, no falošne sa usmievať každému nakupujúcemu, ktorý vie, že si k vám môže dovoliť čo chce a manažment mu dá za pravdu a prikáže vám ospravedlniť sa mu, je pod moju úroveň. Takže som mal na chvíľu trocha viac voľného času. Ten som si vyplnil organizovaním dvoch módnych prehliadok pre môjho kamaráta-dizajnéra. Hlavne na Slikman Fashion show v Toronte, ktorú som celú sám zorganizoval a viedol som dosť hrdý. O tom však niekedy na budúce.

Aj keď to vypadalo, že všetko to ide tou správnou cestou, neudržal som kontrolu nad svojimi financiami.

Zarábal som skoro 1600 dolárov mesačne no kvôli všetkým poplatkom a úrokom na kreditných kartách som si nemohol dovoliť ani desiatu do roboty. A to vôbec nežartujem. Bolo 30. decembra 2005 a ja som sa rozhodol pre radikálny krok. Niečo, čo som si nedokázal pripustiť ako možné sa stať práve mne. Rozhodol som sa spraviť dva kroky dozadu, aby som mohol znova spraviť krok dopredu. Vyhlásil som osobný bankrot. Zobrali mi všetky kreditné karty, zmrazili jestvujúce bankové účty a musel som každý mesiac vyplňovať formulár všetkých mojich výdavkov. Prvé dva mesiace neboli najľahšie, no ani nie o rok neskôr som bol už úplne bez dlhu. Aký prekrásny je pocit nikomu, nič nedlhovať.

Aby som si náhodou neodvykol od roboty, tak som si znova našiel ďalšiu, tentoraz nočnú. Začal som robiť v nočnom bare (Plaza), obdoba slovenskej diskotéky. Zbierať poháre a fľašky z dvoch poschodí, rýchlo ich umývať a pripraviť na znovupoužitie, zmetať rozbité sklo či pozmývať zo stolov a podlahy zvratky ľudí, ktorí troška zle odhadli svoje možnosti. Začínal som okolo desiatej večer a domov som sa dostal o piatej ráno. Tak až takto ďaleko som to ja dotiahol. Vedel som, že je to iba prestupná stanica do lepšieho vlaku. Vydržal som to tam jeden a pol roka a tesne pred Vianocami v roku 2007 som im konečne povedal zbohom. S mojou láskou sme sa vybrali na Slovensko osláviť Vianoce v rodinnom kruhu, oddýchnuť si vo Vysokých Tatrách a nabrať silu, energiu a pozitívnu energiu do nového roku.

Momentálne som znova späť v Kanade, v štátnom obchode s alkoholom. Mám viacej času na zrealizovanie aspoň jedného z mojich projektov a bol by v tom čert aj pes zakopaný, ak budem na budúci rok, keď tu oslávim už desaťročnicu, predávať chľasť a vykupovať prázdne fľaše od domorodých bezdomovcov.

Tento blog bol retrospektívnym pohľadom na moju pracovnú kariéru v Kanade. Okrem toho sa udialo v mojom živote veľa iných vecí, o ktorých chcem v budúcnosti takisto písať. Stotožnenie sa s mojou sexualitou, dospenie na muža či nájdenie toho pravého partnera. Za posledných 9 rokov som ziskal veľa skúseností a nových poznatkov. Ľutujem, že som odišiel zo Slovenska, opustil svojich kamarátov a rodinu? NIE. Vrátim sa niekedy na stálo domov, na Slovensko? Vypadá to tak, že ÁNO.

No minimálne do olympiády budem tu, propagovať malú veľkú krajinu, v srdci Európy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Odvrátená tvár amerického sna. Zabudnutý rasizmus Henryho Forda

Za Hitlera majú ľudia v Nemecku aspoň prácu, vravel Ford v roku 1939.

PLUS

Bláznivá Viktorka z Babičky naozaj žila

Božena Němcová postavila pomník zlomenej žene.

ŽENA

Milovali sa besne, divoko a verejne. Ich rozchod bol viac než umenie

Prehľad textov z prílohy Sex a vzťahy.


Už ste čítali?